Nech je právo povinnosťou

5. marec sa už nenávratne blíži a s týmto dátumom sa rok 2016 na Slovenku spája aj s parlamentnými voľbami. Televízia, noviny a rádiá sú preplnené rôznymi kampaňami (či lepšie povedané kauzami) našich ctených politikov. Ak niekto povie, že on či ona také veci nesleduje a nijako to na neho nevplýva, je na omyle. Ak sa presúvate do práce alebo školy mestskou hromadnou dopravou alebo pešo, tak aj presne Vás to ovplyvňuje. Z vlastného pozorovania viem povedať, že každý piaty billboard sa netýka predvolebnej kampane alebo, ak to chcete inak, na 4 z 5 billboardov sa na vás usmieva nejaký človek v nádeji, že práve on/ona je tu pre Vás, je schopný/á zmeniť doterajšie fungovanie v krajine atď.  Hovorí sa tomu podvedomé vnímanie.

Osobne nechápem, keď pri rozhovore s mojimi rovesníkmi započujem vetu: „Ja voliť nepôjdem, nie je koho“. Nechápem, nerozumiem, čudujem sa, dvíha sa mi tlak, ožíva moja žila na čele a zväčšujú sa mi nozdry. Dvadsaťtri politických strán, a nie je koho voliť? Hovorím tomu výhovorky. Máme možnosť ísť niečo zmeniť, no my ju aj tak často nevyužívame, lebo si povieme, že môj hlas nič nezmení. No ak si toto povie pol milióna mladých ľudí vo veku od 18-29 rokov, tak bodaj by sa nič nezmenilo. Dlhé roky sme si vybrať nemohli, dokonca dodnes v niektorých krajinách ľudia toto privilégium nemajú a tí, ktorí ho majú ho jednoducho odignorujú. Potom sa však nemôžeme čudovať a najmä sťažovať na tých, ktorí sú vo vedení štátu. 

Ak sa opýtate staršej generácie na otázku, či pôjdu voliť poväčšine odpovedia áno, pretože to pokladajú za svoju jedinú občiansku povinnosť. Nanešťastie podľa platného práva nemáme povinnosť, ale „iba“ právo, ktoré je každom jednom oprávnenom občanovi-voličovi, či toto privilégium využije alebo nie. Pokladám za istú formu hanobenia snáh našich predkov, ktorí vynaložili úsilie, aby sa raz ľudia vedeli podieľať na správe verejných vecí aspoň formou voľby jedincov či skupín, ktoré ich majú zastupovať. Spomeňme si na tie časy, keď sme nemali toto právo a na tie krajiny, v ktorých ľudia dodnes nemôžu voliť a pokladajme naše právo za povinnosť.

Zdroje:

http://kandidatnaposlanca.sk/statistika/

http://census2011.statistics.sk/tabulky.html

Turistika nezaškodí

Vianoce za nami a skúškové v plnom prúde. Existuje vôbec ešte horšia a deprimujúcejšia veta? To neviem, ale čo viem je ponúknuť nielen  študentom Prešovskej univerzity, ale aj Prešovčanom celkovo miesto na zregenerovanie, vypálenie sviatočných kíl a načerpanie novej energie na učenie, učenie, Hviezdu a ešte raz - učenie. Historické centrum a Kalvária nie sú jediné miesta, kam sa dá vybehnúť rýchlo a lacno, teda hlavne lacno, keďže, ako je známe, študenti nemajú peniaze. Dobre, majú, ale tie sú vyčlenené na skvelú kávu v Yogi´s. (Nepropagujem)

Prvý tip, ktorý Vás nedonúti siahnuť do peňaženky je prechádzka na Pamätník Sedliackeho povstania na Furči. Pre študentov, ktorí prichádzajú do Prešova vlakom od Kysaku, bude známe skôr pomenovanie „Tá socha pred Prešovom“ v prímestskej časti Haniska. Cestu k tomuto pamätníku zvládne pohybovo zdatné nemehlo na podpätkoch. Od budovy univerzity sa tam podľa štýlu obuvi viete dostať buď popri Toryse- touto cestou si viete vychutnať aj výhľad aj stavbu historicky prvého  prešovského obchvatu, alebo pri spomínaných podpätkoch by som volila cestu okolo zastávky Škultétyho a ďalej po Budovateľskej ulici.  Na konci tejto ulici sa dostanete na most, ním ďalej do záhradkárskej oblasti a na jej konci natrafíte na miesto, kde sa dá odpočinúť, doplniť energiu Horalkou či nealkoholickým Birelom. Z tohto miesta sa dostanete do lesa a aj napriek prírodnému rázu cestičky, stále idete po kamenistom chodníku, ktorý Vás privedie až na miesto, odkiaľ sa budete môcť kochať pohľadom na Košickú kotlinu, Slanské vrchy a Prešov. 

Dĺžka trasy (tam a späť) je približne 11 km, ktoré zvládnete prejsť za 1hod 45 min

Náročnosť: podpätková

Z pamätníku presedláme na hrad, respektíve  zrúcaninu Zbojníckeho hradu, známeho aj ako Soľnohrad. Pri výbere tejto túry odporúčam prejsť sa na Železničnú stanicu, vybrať peňaženku a zakúpiť si dva 30 minútové celosieťové lístky (cena 0,60€, zľavnený 0,35€ ) a počkať si na autobus s číslom 46 s cieľovým miestom Ruská Nová Ves (ak máte šťastie ide raz hodinu, a to stále o pol čiže 13:30, 14:30...) a vystúpite na úplne poslednej zastávke. Prirodzeným inštinktom, keďže hrady bývajú na kopci, sa vyberiete hore dedinou až na koniec. Ak Váš prirodzený inštinkt zlyhá napojte sa na červenú značku. 

Dostanete sa na rozsiahle bezplatné parkovisko, z čoho správne usudzujete, že by ste mali aj kde zaparkovať ak sa vyberiete autom, motorkou alebo na bicykli. Od tohto miesta vedú značky, ktoré ak budete nasledovať nestratíte sa. Jediné kritické miesto môže byť prvé rázcestie, na ktorom sa vyberte vpravo. Po pár metroch sa dostanete na zaujímavé miesto pre adrenalínových nadšencov, priamo pod elektrický stĺp, ktorým máte prejsť, ale nie liezť naň! Ja som to neskúšala neskúšajte to ani Vy! Hrad uvidíte už po pár minútach chôdze, ale z vlastnej skúsenosti Vám radím, nesnažte si to skrátiť priečnym výstupom po svahu zámku, neoplatí sa to! 

Vyjdete zbytočne zablatení, spotení, bez chuti na selfie. Prejdite sa o 500 metrov viac, ale paradoxne Vám to ušetrí asi 10 minút a pôjdete po príjemnej kamenistej cestičke. Pri dobrej viditeľnosti sa Vám pošťastí aj výhľad na Tatry a panorámu Prešova.

Dĺžka trasy od dedinky je cca 5 km a zvládnete to za 45 min. 

Náročnosť: botasková

                                                               So just do It / Ponika