Autorka šiestich vyhľadávaných titulov, milovníčka kníh, cestovateľka a
úspešná absolventka masmediálnych štúdií na Prešovskej univerzite v Prešove, nám rozprávala o svojich študentských časoch, aj o období po
ich skončení. Prezradila, čo ju zamestnáva v súčasnosti
a z toho, čo ju čaká, si veľkú hlavu nerobí. Ako sama povedala: „Žijem pre dnešok“.
V minulosti ste cestovali, venujete sa aj marketingu, písali ste články
do novín, avšak momentálne vás najviac zamestnáva písanie kníh. Odkiaľ pochádza táto vaša vášeň?
Všetky moje vášne pochádzajú
z toho istého zdroja – objavenia, čo mi robí radosť. Rada navštevujem
neznáme miesta, milujem svoju prácu v multimarketingovej firme, stále
sem-tam prispievam do novín, časopisov alebo na webové portály
a bezhranične milujem písanie kníh. Každý človek by mal hľadať
v živote to, čo ho baví. Mne sa podarilo a veľmi sa z toho
teším. Nemienim sa vzdať žiadnej z týchto aktivít.
Mnoho úspešných ľudí si svoj sen buduje od detstva, túžili ste sa stať
spisovateľkou už ako malé dieťa alebo sa zo záľuby stala životná láska?
Už ako malá som veľa zbožňovala
knihy. Zvlášť večer pred spaním som mala čítací rituál. Otec mi vždy
niekoľkokrát prišiel pripomenúť, koľko je hodín a robí to dodnes, keď som
doma u rodičov a večer čítam. Už na základnej škole som sa rozhodla,
že napíšem knihu. Že aj ja dokážem pracovať s predstavivosťou čitateľov.
Začala som ich písať hneď niekoľko. Dopísala som len jednu a usmievam sa, keď
si spomeniem na jej obsah. Mala som 13. Potom som si na niekoľko rokov našla
novú lásku – šport, avšak vďaka zraneniu som sa vrátila k písaniu
a stalo sa pre mňa drogou. Otvorene priznám – som na ňom závislá. Keď
nepíšem, cítim sa zbytočná.
Ste absolventkou masmediálnych štúdií na Filozofickej fakulte
Prešovskej univerzity. Ako si spomínate na toto obdobie? A čo najšialenejšie sa
vám počas päťročného vysokoškolského života prihodilo?
Vtipných a šialených
momentov počas štúdia bolo veľa a patrili ku krásnemu študentskému životu.
Päť rokov na výške ubehlo strašne rýchlo. Počas školy som brigádovala, chodila
som hrať squash a trávila čas s priateľmi. Keď sa teraz pozriem za
seba, neverím, že to trvalo skutočne dlhých päť rokov. Na toto obdobie budem
vždy spomínať s úsmevom na tvári. Vnímam ho ako celok, ťažko vyzdvihnúť
niečo najšialenejšie.
Ako to bolo u vás s možnosťou zamestnania po absolvovaní vašich štúdií,
a čo by ste odporučili súčasným študentom, aby zvýšili svoje šance na trhu
práce?
Už deň po promócii som sedela
v lietadle na môj milovaný ostrov Cyprus, kde som v lete brigádovala
už počas štúdia. Na základe informácií od niektorých spolužiakov, ktorí
intenzívne a žiaľ neúspešne hľadali uplatnenie v masmédiách na
Slovensku, som si vybrala ľahšiu cestu a odišla za teplom a slnkom. Tam
som s menšími prestávkami žila ďalšie tri roky. Popri práci
v reštaurácii som písala knihy a postupne som si pripravovala
pôdu na návrat domov. Mojim knihám sa darilo hneď od začiatku, avšak
potrebovala som aj stálu prácu. Rozoslala som desiatky životopisov, najprv som
to skúšala v denníkoch, týždenníkoch, tlačových agentúrach, dokonca aj
v televízii.
V dvoch tretinách prípadov som nedostala žiadnu odpoveď,
vo zvyšných sa zdvorilo poďakovali za životopis so slovami, že daná pozícia je
obsadená. Neprestávala som hľadať, akurát som rozšírila zameranie. Súčasne som
písala články na webové portály, podarilo sa mi dostať do štábu režiséra
Michala Samira, ktorí v Plzni nakrúcal prvý český film na jeden záber.
Volal sa Hany. Aj táto skúsenosť uvedená v životopise zavážila a už takmer
rok pracujem v zahraničnej multimarketingovej firme v oblasti postprodukcie
televíznych reklamných spotov. Som maximálne spokojná. Myslím, že málokto
miluje svoju prácu tak, ako ja. Študentom masmediálky by som odporúčala
aktivitu už počas štúdia. Písať, zviditeľňovať sa, získavať kontakty
a zanechávať po sebe stopy, ktoré budú skvelou prílohou do životopisu. Bez
aktivity je šanca na získanie práce v oblasti médií minimálna. Náš trh je
primalý a absolventov v tomto odbore priveľa.
V súčasnosti máte na svojom konte 6 úspešne vydaných titulov. Do
mediálneho povedomia ste sa dostali aj vďaka netradičným krstom vašich kníh.
Ako vznikol nápad krstiť knihy vo vode či vo vzduchu?
Nápad krstiť knihu Nech prší, keď plačem pod vodou vznikol
spontánne. Vyšla v čase, keď som bola na Cypre a bolo mi ľúto, že ju
nemôžem uviesť oficiálne do života tak, ako môj debutový román Amnestia na zradu pár mesiacov predtým.
Keď som o knihe hovorila môjmu dobrému kamarátovi – Britovi Simonovi, ktorý má na Cypre potápačskú školu,
zasmial sa a povedal: „Včera som pod vodou sobášil dve baby. Prečo by sme
tam nemohli pokrstiť aj knihu?“ Ten nápad sme dotiahli do konca. Spolu
s ďalšími dvomi potápačmi z Litvy a Anglicka sme sa ponorili do
zátoky Green Bay, kde som prvýkrát pred rokmi nakukla do podmorského sveta
a podľa slovenských tradícii sme pokrstili knihu v 10 metrovej hĺbke v slanej
morskej vode chlebom. Vrhlo sa naňho množstvo krásnych rybičiek. Bol to nezabudnuteľný
pocit. A kedže voda je jeden zo štyroch živlov, pokračovala som
v duchu netradičných krstov. Ďalšie dve knihy boli krstené v 300 metrovej výške nad Prešovom a ohňom.
Aké sú vaše ďalšie plány či profesijné méty?
Mám veľa plánov do budúcnosti, čo
sa týka písania. Určite chcem publikovať svoje romány v zahraničí.
V Čechách mi minulý rok vyšla prvá kniha. Verím, že na trh našich susedov
pribudnú aj ďalšie. Takisto mám vyhliadnuté aj iné krajiny. Zvyšné ciele si
zatiaľ nechám pre seba. Určite ale nie sú malé a vedie k nim dlhá
cesta, po ktorej už kráčam.
Obvykle to býva tak, že ak je človek v nejakej časti svojho života
úspešný, musí tomu podriadiť svoj čas a mnohokrát aj veľa obetovať. Museli ste sa
vy niečoho vzdať kvôli písaniu kníh?
Nenazvala by som to pojmami
„vzdať sa“ alebo „obetovať“. Skôr si myslím, že s pribúdajúcim vekom
človek selektuje a zoraďuje si aktivity podľa priority. Dnes mám iné
priority ako v čase, keď som ešte nepísala, ale neprišla som o nič. So
svojim životom som veľmi spokojná.
Súhlasíte s tým, že sa muži boja úspešných žien?
Úspešných žien sa boja iba slabí
muži. Normálni muži sú na svoju úspešnú polovičku pyšní a podporujú ju.
Možno povedať, že spisovatelia objavili elixír večného života, v podobe
vlastných myšlienok zdieľaných mnohými generáciami. Ak by ste sa mali stať
nesmrteľnou, čo by mal svet o vás vedieť?
Toto je veľmi ťažká otázka J Ak by som sa mala stať
nesmrteľnou, tak radšej pre viac silných myšlienok. Napríklad aj pre podtitul
mojej poslednej knihy: Človek musí
stratiť, aby získal. Som s ním úplne stotožnená. Nič v živote nie je
zadarmo… Ak niečo stratíme, získame minimálne skúsenosť, vďaka ktorej si môžeme
v budúcnosti zjednodušiť život. Tiež naplno vyznávam myšlienku – ži pre dnešok.
Mám to dokonca aj vytetované a riadim sa tým.
© Pre Televíziu Mediálka s láskou napísala Andrea Čajová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pomôžte nám rozšíriť hodnotu príspevku a slobodne vyjadrite svoj názor v diskusii :-)