Bolo niečo málo po piatej. Skončil som školu, a už tradične som sa vybral do našej televíznej redakcie, v ktorej pracovala kolegyňa Edita a kolega Roman. Po krátkom oboznámení sa s aktuálnou situáciou, teda čo sa im podarilo natočiť v priebehu dňa, respektíve zostrihať do ďalšieho vysielania, som sa v mysli pustil do strihania jedného väčšieho projektu, ktorý Vám, pevne verím, čoskoro prinesieme. Skutočnosť, že mladší kolegovia samostatne pracujú a nepotrebujú moju pomoc či radu, mi mierne pozdvihla náladu i zahriala pri srdci. S pozdvihnutou náladou som si chcel spraviť pohodu potrebnú k nadchádzajúcej činnosti. Dal som vodu do kanvice a pripravil si čaj. Edita, vidiac moju činnosť, ma vyzvala k tomu, aby som sa pridal k nej a Romanovi. Idú sa pozrieť na výstavu ABC stavebníctva – Záhrada, konajúcej sa za našimi redakčnými oknami v areáli športovej haly. Váhal som, že mám prácu, no kým mi stihla zovrieť voda, pristal som na Editin návrh pridať sa k ich skromnej výprave. Ako ľudia trpiaci chorobou z povolania, zobrali sme so sebou fotoaparát, kameru a mikrofón. Ja, ako tretie koleso na bicykli, som kráčal spolu s nimi s rukami vo vreckách k športovej hale. Úlohu redaktorky na seba zobrala Edita. Roman začal po príchode na miesto fotiť, a tak som prevzal na seba úlohu kameramana.
Prechádzajúc areálom sme cez objektívy obdivovali produkty jednotlivých vystavovateľov. Edita s Romanom nahodili rýchlejšie tempo, ja snažiac sa o stabilizované zábery, som zaostával. Napriek tomu, že sa mi obaja stratili kdesi v dave, vždy som bol s nimi v kontakte, teda ak mám byť korektný, Edita bola so mnou v kontakte. Neustále mi hlásila svoju presnú polohu do mikrofónu, keďže som mal ku kamere pripojené slúchadlá, veľmi dobre som ju počul. Takýmto spôsobom som dvojicu nasledoval po výstavisku, došli k stánku, kde mladá slečna ponúkala vzorky kávy. Keďže kolegovia chceli ochutnať, Edita sa ma cez mikrofón spýtala, či si dáme. Nemal som jej ako odpovedať, lebo komunikačný kanál mikrofón-kamera-slúchadlá je jednosmerný, a tak jej otázka neustále zaznievala v mojej hlave, až som ich našiel. Čakajúc na malú vzorku kávy sa s nami do reči pustili náhodní ľudia, taktiež čakajúci na malú ochutnávku.
Káva bola hotová. Okrem našich troch rúk berúcich minimalistické tégliky s kávou sa nad pultíkom zjavila ruka záhadného človeka, muža, ktorý mladej prezentujúcej slečne, ale i nám, položil dve otázky: „Prečo je hladina rovná, keď je zem guľatá, a aký je rozdiel medzi človekom, ktorý má desať detí a tým, ktorý má desať miliónov?“ Na jeho otázky nevedel nik odpovedať. Nepamätám si odpoveď na prvú otázku, ba ani neviem, či ju vôbec ten záhadný pán povedal. Odpoveďou na druhú otázku bolo, že ten prvý muž, ktorý má desať deti, vie, na rozdiel od toho ďalšieho muža, povedať, že má dosť. Vtipálek, pomyslel som si. Zasmiali sme sa a môžeme ísť, lenže ten muž sa s nami pustil do debaty, ktorá vlastne ani nebola debatou, skôr znôškou rôznych vtipov.
Jeden taký, druhý taký, bavili sme sa a príliš sme to neriešili. No potom prišiel zlom. Ten muž začal rozprávať. Napriek skutočnosti, že sa to udialo pred menej ako šiestimi hodinami, si presne nespomeniem, čo povedal, no pamätám si na ten pocit, ktorý vo mne vyvolal. Pocit, či priam túžbu záujmu. Túžbu záujmu, ktorú som naposledy zažil ešte ako začínajúce ucho v Mediálke TV pri nakrúcaní nejakej akcie v prešovskom PKO. Vtedy sa nám s kolegyňou Veronikou W. rozhovoril vrátnik o svojom pobyte v Kuwajte, neskôr Pakistane a ďalšími nepokojmi zmietanými krajinami.
Vrátim sa však k nášmu ujovi, ktorý povedal mini príbeh o hodinách na prešovskej konkatedrále, ktorý by som od neho nečakal. Náš komunikačný spoločník rozprával ďalej, a pri pohľade naň som si uvedomil, že na neho presne pasuje opis z dávnych, ale i bájnych príbehov o múdrych ľuďoch s gazdovským rozumom. Prešedivené vlasy, hrdý pohľad vlastenca, ruky poznačené tvrdou prácou a znalosti také, že mi traja vysokoškoláci sme mu nesiahali rozhľadom ani po členky. Čím viac rozprával, tým viac som sa utvrdzoval v tom, že je to výnimočný človek, ktorého musíme dostať pred našu kameru. Napriek našej snahe nakrútiť ho, odmietol.
Skúsili sme to i na silu, no hrozilo že odíde, tak sme to neriskovali. Stačil pohľad a Edita, keďže je z mojej školy, pochopila, že nemá odkladať či nebodaj vypínať mikrofón. Napriek jeho zákazu som nahrával aspoň jeho hovorené slovo, ktoré s plynúcim časom získavalo väčšiu a väčšiu cenu. Áno, klamal som mu, že ho nenahrávam, no napriek tomu som ho nahrával.
Myslím si však, že človek s jeho postrehom určite vedel, že si ho nahrávam aj tak. Nemohol som byť taký egoista a nechať si tie múdrosti pre seba. Obzvlášť, keď som v rukách držal záznamovú techniku. História, geografia, zaujímavosti z Prešova – ten muž bol neskutočne inšpirujúcou studnicou, z ktorej môžeme čerpať toľko tém, že máme čo robiť do konca semestra.
Táto skutočnosť vyznieva o to zvláštnejšie, že počas dnešnej redakčnej porady som žiadal od svojich kolegov, aby mi predložili svoje návrhy na spracovanie tém, keďže sme ešte mali voľné vysielacie dni. Rozprávali sme sa a rozprávali, až neviem ako zrazu výstavisko stratilo život. Záverečná. Ľudia nikde, dokonca aj niektorí vystavovatelia už boli preč. Fascinovala ma múdrosť toho muža, jeho schopnosť klásť nám otázky, pýtať sa a zároveň srandovať a rozprávať vtipy každého druhu.
Vtipy každého druhu znamenali aj trošku, ale skutočne iba trošku oplzlé, no v jeho podaní to vyznievalo ako životná pravda a nie ako oplzlosť. Fascinovali ma jeho narážky na Editu, ktoré boli elegantne dvojzmyselné a zároveň mimoriadne citlivo galantné. Neviem meno toho muža, nepoznám ani životnú cestu toho muža, no s určitosťou viem, že ten muž zanechal vo mne hlboký odkaz.
Múdrosť, to nie sú tituly a ukončené školy, ale múdrosťou života je poznanie vlastnej histórie, široký kultúrny rozhľad a tvrdá práca. Keď sme sa lúčili s polodohodou, že si nás pán vyhľadá, aby sme sa mohli opäť porozprávať, podali sme si ruky. Jeho stisk bol pevný, koža na dlaniach tvrdá od náročnej práce dôchodcu, ktorý sa už, jeho slovami, dvanásť rokov nevie naučiť byť dôchodcom.
Ujo sa nám ešte so všetkou vážnosťou ospravedlnil za to, že nás obral o drahocenný čas, čím sa opäť prejavila jeho ohromná veľkosť osobnosti. Neviem, či sa s týmto človekom ešte stretnem, pevne verím, že áno, no ak by náhodou aj nie, som vďačný aj za tú jedinečnú možnosť stretnutia sa s tak výnimočným človekom, o ktorom som napriek únave, nie chcel, ale musel napísať tieto riadky, ktoré uzatváram takto pol hodiny pred začiatkom nového dňa.
P.S. Tento blog bol písaný v stredu večer, no z dôvodu propagácie nášho projektu o novom štúdiu ho zverejňujeme až teraz.
Pre © Televíziu Mediálka pripravil Jozef Marčin
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pomôžte nám rozšíriť hodnotu príspevku a slobodne vyjadrite svoj názor v diskusii :-)