2. 3. 2016

Nech je právo povinnosťou

5. marec sa už nenávratne blíži a s týmto dátumom sa rok 2016 na Slovenku spája aj s parlamentnými voľbami. Televízia, noviny a rádiá sú preplnené rôznymi kampaňami (či lepšie povedané kauzami) našich ctených politikov. Ak niekto povie, že on či ona také veci nesleduje a nijako to na neho nevplýva, je na omyle. Ak sa presúvate do práce alebo školy mestskou hromadnou dopravou alebo pešo, tak aj presne Vás to ovplyvňuje. Z vlastného pozorovania viem povedať, že každý piaty billboard sa netýka predvolebnej kampane alebo, ak to chcete inak, na 4 z 5 billboardov sa na vás usmieva nejaký človek v nádeji, že práve on/ona je tu pre Vás, je schopný/á zmeniť doterajšie fungovanie v krajine atď.  Hovorí sa tomu podvedomé vnímanie.

Osobne nechápem, keď pri rozhovore s mojimi rovesníkmi započujem vetu: „Ja voliť nepôjdem, nie je koho“. Nechápem, nerozumiem, čudujem sa, dvíha sa mi tlak, ožíva moja žila na čele a zväčšujú sa mi nozdry. Dvadsaťtri politických strán, a nie je koho voliť? Hovorím tomu výhovorky. Máme možnosť ísť niečo zmeniť, no my ju aj tak často nevyužívame, lebo si povieme, že môj hlas nič nezmení. No ak si toto povie pol milióna mladých ľudí vo veku od 18-29 rokov, tak bodaj by sa nič nezmenilo. Dlhé roky sme si vybrať nemohli, dokonca dodnes v niektorých krajinách ľudia toto privilégium nemajú a tí, ktorí ho majú ho jednoducho odignorujú. Potom sa však nemôžeme čudovať a najmä sťažovať na tých, ktorí sú vo vedení štátu. 

Ak sa opýtate staršej generácie na otázku, či pôjdu voliť poväčšine odpovedia áno, pretože to pokladajú za svoju jedinú občiansku povinnosť. Nanešťastie podľa platného práva nemáme povinnosť, ale „iba“ právo, ktoré je každom jednom oprávnenom občanovi-voličovi, či toto privilégium využije alebo nie. Pokladám za istú formu hanobenia snáh našich predkov, ktorí vynaložili úsilie, aby sa raz ľudia vedeli podieľať na správe verejných vecí aspoň formou voľby jedincov či skupín, ktoré ich majú zastupovať. Spomeňme si na tie časy, keď sme nemali toto právo a na tie krajiny, v ktorých ľudia dodnes nemôžu voliť a pokladajme naše právo za povinnosť.



Zdroje:
http://census2011.statistics.sk/tabulky.html

16. 1. 2016

Turistika nezaškodí

Vianoce za nami a skúškové v plnom prúde. Existuje vôbec ešte horšia a deprimujúcejšia veta? To neviem, ale čo viem je ponúknuť nielen  študentom Prešovskej univerzity, ale aj Prešovčanom celkovo miesto na zregenerovanie, vypálenie sviatočných kíl a načerpanie novej energie na učenie, učenie, Hviezdu a ešte raz - učenie. Historické centrum a Kalvária nie sú jediné miesta, kam sa dá vybehnúť rýchlo a lacno, teda hlavne lacno, keďže, ako je známe, študenti nemajú peniaze. Dobre, majú, ale tie sú vyčlenené na skvelú kávu v Yogi´s. (Nepropagujem)

Prvý tip, ktorý Vás nedonúti siahnuť do peňaženky je prechádzka na Pamätník Sedliackeho povstania na Furči. Pre študentov, ktorí prichádzajú do Prešova vlakom od Kysaku, bude známe skôr pomenovanie „Tá socha pred Prešovom“ v prímestskej časti Haniska. Cestu k tomuto pamätníku zvládne pohybovo zdatné nemehlo na podpätkoch. Od budovy univerzity sa tam podľa štýlu obuvi viete dostať buď popri Toryse- touto cestou si viete vychutnať aj výhľad aj stavbu historicky prvého  prešovského obchvatu, alebo pri spomínaných podpätkoch by som volila cestu okolo zastávky Škultétyho a ďalej po Budovateľskej ulici.  Na konci tejto ulici sa dostanete na most, ním ďalej do záhradkárskej oblasti a na jej konci natrafíte na miesto, kde sa dá odpočinúť, doplniť energiu Horalkou či nealkoholickým Birelom. Z tohto miesta sa dostanete do lesa a aj napriek prírodnému rázu cestičky, stále idete po kamenistom chodníku, ktorý Vás privedie až na miesto, odkiaľ sa budete môcť kochať pohľadom na Košickú kotlinu, Slanské vrchy a Prešov. 
Dĺžka trasy (tam a späť) je približne 11 km, ktoré zvládnete prejsť za 1hod 45 min
Náročnosť: podpätková

Z pamätníku presedláme na hrad, respektíve  zrúcaninu Zbojníckeho hradu, známeho aj ako Soľnohrad. Pri výbere tejto túry odporúčam prejsť sa na Železničnú stanicu, vybrať peňaženku a zakúpiť si dva 30 minútové celosieťové lístky (cena 0,60€, zľavnený 0,35€ ) a počkať si na autobus s číslom 46 s cieľovým miestom Ruská Nová Ves (ak máte šťastie ide raz hodinu, a to stále o pol čiže 13:30, 14:30...) a vystúpite na úplne poslednej zastávke. Prirodzeným inštinktom, keďže hrady bývajú na kopci, sa vyberiete hore dedinou až na koniec. Ak Váš prirodzený inštinkt zlyhá napojte sa na červenú značku. 

Dostanete sa na rozsiahle bezplatné parkovisko, z čoho správne usudzujete, že by ste mali aj kde zaparkovať ak sa vyberiete autom, motorkou alebo na bicykli. Od tohto miesta vedú značky, ktoré ak budete nasledovať nestratíte sa. Jediné kritické miesto môže byť prvé rázcestie, na ktorom sa vyberte vpravo. Po pár metroch sa dostanete na zaujímavé miesto pre adrenalínových nadšencov, priamo pod elektrický stĺp, ktorým máte prejsť, ale nie liezť naň! Ja som to neskúšala neskúšajte to ani Vy! Hrad uvidíte už po pár minútach chôdze, ale z vlastnej skúsenosti Vám radím, nesnažte si to skrátiť priečnym výstupom po svahu zámku, neoplatí sa to! 
Vyjdete zbytočne zablatení, spotení, bez chuti na selfie. Prejdite sa o 500 metrov viac, ale paradoxne Vám to ušetrí asi 10 minút a pôjdete po príjemnej kamenistej cestičke. Pri dobrej viditeľnosti sa Vám pošťastí aj výhľad na Tatry a panorámu Prešova.
Dĺžka trasy od dedinky je cca 5 km a zvládnete to za 45 min. 
Náročnosť: botasková

                                                               So just do It / Ponika

25. 11. 2015

Čo Ti dá cesta vlakom... aj na kratšie vzdialenosti

Súčasným negatívnym trendom, nielen počas cestovania, je minimálna komunikácia s inými osobami. Stačí sa poobzerať okolo seba. Voči rozhovorom so známymi či zoznamovaniu sa s cudzími ľuďmi, sa dá obrniť niekoľkými jednoduchými spôsobmi. Slúchadlami nasadenými hlboko v ušiach, prehrávaním si najnovších hitov na plné pecky a popritom ešte fičať na sociálnych sieťach s pohľadom upreným na smartfón.
           
                                              (zdroj: Súkromný archív autorky)
Pokiaľ idete autom, máte dve možnosti:
1.) cestovať v počte kusov – jeden – a riskovať inteligentný monológ so sebou samým.
2.) alebo pribrať do partie niekoľko ďalších spolusúputníkov, ktorí sa, ako zvyčajne, zložia po nejakom tom euríčku na benzín. Môže medzi vami dochádzať k rutinnej konverzácii typu: Ako sa máš? Aký dlhý deň Ťa dnes čaká? Zvezieš ma autom aj domov? To dnešné počasie je hrozné... Ešte je tu možnosť, že študujete ten istý odbor a tak preberiete základné témy ohľadom učiva, prehodíte reč o najnovších pikoškách, ohovoríte kolektív, prípadne vyzdvihnete jeho súdržnosť pri dohadovaní sa na termíne nejakej písomečky. To isté dookola... #ibažebyne.

Akokoľvek. Existuje minimálna šanca, že by sa vám to stalo, pokiaľ cestujete vlakom. Ak by ste už so svojím spolusediacim naozaj nemali o čom, je tu jedna rada. Nepatrí sa síce počúvať cudzie rozhovory, či okato sledovať ostatných cestujúcich, ale v danom prípade je možné to trochu porušiť. Takže, stačí sprístupniť svoje zmysly, nastražiť uši a vnímať rôznorodé situácie vo svojom okolí.  
          
                                                       (zdroj: Súkromný archív autorky)
 Tak schválne. Byť svedkom nikdy nekončiaceho sa bozkávania istého mladého - inak sympatického páru - môže byť niekedy celkom trápne. Pokiaľ nemáte dobrú náladu, tak je dosť možné, že to celé zhodnotíte ako prehliadku u stomatológa. Ba dokonca u otorinolaryngológa. Môj dojem z tejto situácie zlepšuje len fakt, že univerzitný deň skončil o niečo skôr, a tak je napokon celkom milé na párik občas zakuknúť. Celej scéne dodáva atmosféru pieseň You Don´t Know Me od Jann Arden, znejúca z mojich slúchadiel. A keďže nikdy nekončiace znesie aj dva songy, pridávam Chrisa Isaaka a jeho Wicked Games. Áno. To je presne tá chvíľa, keď si uvedomíte, že správne zostavený playlist je jednou z najdôležitejších podmienok, aby sa Vám vlakom cestovalo ľahšie.
            
                                                                       (zdroj: internet)
Iným prípadom je detská nevyspytateľnosť. Pohodlne sa usadíte v sedadle a veselo sa s kamarátmi smejete na aktuálnych vtipoch, meme komiksoch a iných záležitostiach. Keď tu zrazu počujete rozhovor babky a jej asi 5-ročnej vnučky: –Babi? – Áno? – Dnes sa mi u Teba páčilo. Hm, aké rozkošné vyznanie. No z nepochopiteľných dôvodov, len o pár sekúnd neskôr, to isté dievčatko začne srdcervúco plakať. Zastavíte a zamyslíte sa: Čo také sa mohlo stať? – Babiiiii, ja nechcem, aby si odišla domooov, ja sa chcem s tebou vrátiť k tebeeee. Tak o to ide! No dobre, snáď ju babka utíši. ...o chvíľu: – Babiii, ja chcem orieškyyy. Analyzuje ich, všetko je okej. Ak by sa onen plač udial len raz, poviete si: No dobre, dievča malo slabú chvíľku. Ale ono sa to opakovalo ešte aspoň štyrikrát. Schíza? Možno J
         
                                                     (zdroj: Súkromný archív autorky)
A do tretice všetko naj. Nemožno obísť štedrých, no možno až priveľmi pohostinných, našich starších občanov. K mladej slečne si prisadne deduško, spočiatku nenápadný spolucestujúci. No po chvíli už svojimi zvedavými otázkami prinúti dievča, aby si zložilo slúchadlá z hlavy a poslušne odpovedala. Skadzi ši? Študuješ, či robiš, moja ?A co študuješ? A myšľiš, že še v tym uplatniš? Bo to neškaj češko sebe najsc robotu. A čerešne sebe daš? Slečna (čítam jej z tváre, že je mierne zaskočená z Tesco tašky naplnenej ovocím, čo pripomína čerešne), zdvorilo odmieta. Aľe šak sebe daj, okoštuj, barz fajne. Mmm. Dievča aj po druhýkrát odmieta. Joj, ta to vy, mlade, neznace, co dobre. Dievča si ani na tretí deduškov pokus „čerešňu“ nevezme, čo mi už pripadá trochu bezočivé. Z úcty k staršiemu - ja by som si dala. Ale v skutočnosti, nepozorovane odvraciam zrak, lebo nemám chuť na pomliaždené, neumyté ovocie. Sorry. Mmm, ta tote čerešňe ale dakus inakši smakuju. Joj, šak to višňe! V duchu sa len zarehocem a potom neprítomne pozerám von oknom...
       
                                                                 (zdroj: internet)
Čo dodať. Vzhľadom na otvorený vlakový priestor je počuť všetky rozhovory, telefonáty, či cmukacie story, ktoré sa dejú okolo vás. A je úplne zbytočné sa tomu brániť. Prináša to pozitívne i negatívne zážitky, no vo všetkých je dobré nájsť si niečo pre seba a vyťažiť z toho aj minimum. Aj takýto krátky blog. Nabudúce si preto radšej dajte pozor na to, o čom budete v mojej blízkosti diskutovať. Ak by sa to stalo pred napísaním tohto blogu, mohli by ste sa v ňom totiž nájsť J.

Pre © Televíziu Mediálka s láskou napísala Katarína Čižmárová

23. 11. 2015

☺ ☺ ☺ ☺ ☺ ☺

Vysokoškoláci, poznáte to?: Po smiechu býva plač,“ alebo možno podobný citát:  „Z veľkého smiechu býva veľký plač.“

Určite sa nenechajte odradiť ;) Práve naopak, smiech pomáha a naozaj uzdravuje! Je to skutočne overený a spoľahlivý spôsob na prekonanie stresu, hnevu a iných negatívnych emócií. Je to potvrdené: „Vďaka smiechu sa ľudia cítia šťastnejší, zdravší a sú sexuálne aktívnejší. Ľudia, ktorí sa viac smejú sú krajší a príťažlivejší. Sú úspešnejší, výkonnejší i obľúbenejší v kolektíve."
(zistenie výskumu Power of Laughter, 2007)

TAK PREČO SA VIAC NESMEJEME?! 
                                  
November, december, január – čas seminárnych prác, zápočtov a skúšok. Organizmus je podráždený, nervózny a napätý. Pocit, keď sa ráno zobudíš a spomenieš si, že dnes je ten deň! Už ti zviera žalúdok. Čas beží, skúška sa blíži a stres sa v tebe stupňuje. Stojíš nepokojne pred dverami. Na poslednú chvíľu listuješ v papieroch s pocitom upokojiť sa uistením: „ty to predsa vieš, ty si len opakuješ“. Zrazu zdesene pozeráš, čím by si si pomohol. Dookola sa obzeráš, kto by ti pomohol, pošepkal a poradil. Čakáš, kedy to príde... Jediné, čo nechceš počuť je: „Dobre. Kedy sa Vám hodí ďalší termín skúšky?“
Stop, upokoj sa! Pomôž aj ostatným, ktorí to prežívajú tak ako ty. Ako? Usmej sa na nich, alebo povedz nejakú hlúposť, na ktorej sa schuti zasmejete. Smiech je v takom prípade veľké plus. Prečo? Prezradím vám minimálne niekoľko výhod!
 
Tak po prvé. Hovorí sa, že keď sa smejeme, náš tlak krvi sa znižuje. Pravdou však je, že sa vyrovnáva do najideálnejšej hladiny. Znamená to, že ak sa smejeme, hrozí nám menšia možnosť srdcových ochorení.

Okrem toho smiech odbúrava stres. Ak sme v dlhodobom strese, cítime, ako keby nás zvnútra rozožierala akási kyselina. Nevieme sa sústrediť, sme podráždení a nervózni. Vtedy stačí párkrát sa schuti naozaj zasmiať a stres postupne zmizne. Čím viac sa rehoceme, tým menej na nás vplýva deň plný stresu. Je to tak ;) Využite to v skúškovom období, ktoré sa aktuálne blíži. Pospomínajte si napríklad na nejaké vtipné príhody, viac sa rozprávajte alebo venujte hodinku vtipom.
                             
Pre tých, ktorí sa snažia čo – to zhodiť bez radikálnych diét a niekoľkohodinových cvičení: smiech je riešenie! Je to naozaj osvedčený pomocník pri spaľovaní tuku na bruchu. Dá sa povedať, že minúta intenzívneho smiechu dokáže nahradiť 15 minút telesného cvičenia a 45 minút relaxácie na prekonanie únavy a vyčerpania.

Sú aj iné pozitívne vlastnosti ako napríklad : zlepšuje trávenie, prečisťuje dýchacie cesty, tlmí bolesť, zvyšuje prekrvenie orgánov (mozog lepšie pracuje a premýšľa), vyplavuje endorfíny, má pozitívny vplyv na imunitný systém, ale o tom potom J

Je pravdou, že sa smejeme málo, dokonca čoraz menej sa aj usmievame. Niekto sa smeje menej a niekto naopak viac. Je paradox, že s ľuďmi, ktorí sa smejú málo, sa často nebavíme a naopak tí, ktorí sa smejú viac, nám prídu zvláštni. 
 
Ja osobne obľubujem šialených ľudí. Doslova ich vyhľadávam. Pretože takí ľudia vám vedia kedykoľvek zlepšiť náladu počas celého dňa. S nimi sa cítite živo a osviežujúco. S týmito ľuďmi sú najlepšie a najbláznivejšie zážitky. S nimi pri intenzívnom smiechu naozaj chudnete. Pri nich sa cítite zdravo. Naozaj sa aj ja sama snažím, aby sa pri mne ľudia usmievali. Smiech je moje východisko v práci, v školských projektoch a aj v bežnom každodennom živote.

Takže aj teraz, keď už je čas zhromažďovať svoje vedomosti, nenechajte sa pohltiť stresom a nervozitou. Nebuďte bez nálady! Určite existuje mnoho spôsobov ako sa zbaviť stresu pred skúškou. Prioritou však je: nevymýšľať si rôzne „scary“ príbehy ako by to mohlo dopadnúť, nemyslieť na nič negatívne! Radšej si povedz, že ak to nedáš, tak sa nič nestane – však existuje ešte nejaký pokus. Uvoľni sa, povtipkuj a skúšku začni s úsmevom na tvári.
                       
A ak je to posledný pokus? V tom prípade si opäť v sebe opakuj niečo pozitívne, vtipkuj a smej sa. Pri najhoršom ak to nespravíš, budeš mať dobrý pocit, že si pre to urobil maximum a život sa tým nekončí.

POZOR --- VŽDY SA SMEJ S INÝMI, NIKDY NIE NA INÝCH!

Zdroje fotorgrafií: Súkromný archív autorky
Pre © Televíziu Mediálka s láskou napísala Eva Mikulová


20. 11. 2015

Brutálna Bez ladu a skladu Zostava

Titulok prezrádza názvy dvoch slovenských kapiel, ktoré sa spojili na spoločnom turné po Slovensku aj Česku. Že ide o zostavy, ktoré nie sú nijakými nováčikmi, presvedčilo nielen všetky texty poznajúce publikum, ale najmä okrúhle výročia vystupujúcich.
(zdroj: Ticketportal)
Bez ladu a skladu sa vrátili na slovenské pódiá v lete, na festivale Pohoda, práve na svoje 30.te výročie. Ak ani vám, rovnako ako mne pred Pohodou, táto kapela nevravela nič, nebojte sa, nie ste vyvrheľom, len ste nezažili najslávnejšie časy tejto punkovej kapely v časoch, kedy som ešte ani nebola na svete. Jediné, čo vám možno bude známe, je meno speváka – Michal Kaščák, ktorý je organizátorom najväčšieho festivalu na Slovensku. 
Para je jednou z mojich srdcových záležitostí. Na ich koncerty idem (áno, bolo ich už zopár...dosť) s tým, že sa kvalitne vyskáčem, zatancujem pre Laskyho tak, ako len viem, uvoľním, vykričím si hlasivky a moje telo bude zaliate prívalom endorfínov. Lasky, spevák kapely, je človek, ktorý dokáže rozdávať energiu z pódia smerom k publiku a zabáva sa s nami, ako najlepšie vie.

video
Mata Hari
Priestory Tabačky, ja osobne, považujem za výborné na  veľké koncerty v okolí Košíc a Prešova. Veď si len predstavte, že v tej istej sále spievala aj Jana Kirschner, aj José Gonzáles, a ďalší. Čo sa týka „šouky“ okolo spievania a hrania, tak kapely si zvolili jednoduchú cestu animácií, ktoré boli premietané na plátne za nimi. Ako prvá zahrala Para, najväčšiu radosť našej štvorčlennej partii spravili chryzantémy, ktoré rozdával Lasky a našej spoluskakajúcej parťáčke sa ušli tiež. 
Z lásky...                                                                   
Bolo to z lásky...

Texty Bez ladu a skladu nemám napočúvané, tak som zostala stáť v zadnejších radoch a všímala si ľudí okolo seba. Narozdiel odo mňa s Mišom Kaščákom spievala veľká časť publika, ktoré bolo na tomto koncerte podľa mňa výnimočné práve tým, že sa spolu na jednej udalosti spojili staršie ročníky, ktorým tieto kapely pripomínali ich mladšie časy, a mladšie ročníky, ktoré žijú svoje krajšie, bezstarostnejšie chvíle práve s postaršími kapelami.
Keď sa nad týmto zamyslíte, je to veľmi pekné spojenie rôznych vekových generácií. V tom majú silu kapely, ktoré sú už stálicami na slovenskej hudobnej scéne. Preto ešte stále koncertujú, skladajú a spájajú ľudí. Ak vám nestačí tento príklad, vezmite si kapely Zóna A alebo Polemic. A takto som sa so zachrípnutým hlasom po energickom koncerte dostala k úvahám o starých kapelách. Pretože mám rada také dni, keď prví poslední, budú poslední.

video
Prví poslední by publikum :)
Za vizuálnu dokumentáciu ďakujem Veronike Kovalčíkovej a Michalovi Ivanovi.
Pre © Televíziu Mediálka s láskou vyrobili Edita Hilgartová


16. 11. 2015

Popová impertinentnosť* v Prahe

*bezočivosť, neslušnosť

Madonna. 
Čo vám pri tomto slove napadne ako prvé? Šialená podrprsenka? Kontroverzia? Dobrá hudba? Staré časy? Kto je to? Predpokladám, že z každého rožku trošku.
(zdroj:wgnplus.com)   
57-ročná Madonna Louise Ciccone sa druhý novembrový víkend predviedla v Prahe a hoci nie som jej vernou fanúšičkou, na koncert som sa celkom tešila. Už len preto, že som na vlastné oči chcela vidieť a počuť aká je svetoznáma popdiva naživo.

Od začiatku svojej kariéry doposiaľ absolvovala Madonna deväť svetových turné. Na každom predviedla niečo nové, na každom potvrdila to isté – nejde jej len o odspievanie piesní, ale predovšetkým o poriadnu šou s množstvom prvkov, ktoré odkazujú, čo chce daným turné povedať. Madonna je povestná svojou kontroverziou, nie nadarmo je považovaná za najznámejšiu popovú divu, aj keď, či už chce alebo nie, jej svetielko reflektorov pomaly zhasína.

Doobeda ešte pred šou sme si boli obzrieť O2 Arénu, kde sa koncert konal. Už okolo desiatej hodiny pred ňou postávali, sedeli, ba dokonca sa v spacích vakoch prebúdzali skalní fanúšikovia, ktorí si zrejme vystávali najbližšie miesta pri pódiu. To malo tvar kríža so srdcovým zakončením. Večer sa aréna naplnila a prevýšila číslo 17 000. Polhodinové čakanie pred začiatkom v nekonečnom rade, kde sa na vás tlačia zo všetkých strán, nebolo nič príjemné, no, ako sa vraví, stále môže byť horšie, bolo.

(zdroj: súkromný archív autorky)
Predskokan. Dúfala som, že milo prekvapí a tisícky koncertných nadšencov nabudí a nabije skvelou náladou. Opak. Dj spolu s rapperom hodinu súžili nielen moje kritizujúce uši, ale keď som videla najbližišie nudiace sa spolusediace okolie, vedela som, že tento výber predskokana Madonna prestrelila. Žeby chcela unudiť publikum naozaj až do tej miery, že keď sa konečne o 22. hodine zviezla zo stropu v klietke na pódium, kde ju čakalo zo desať tanečníkov, prebudí sa a začne jasať celá aréna? Asi áno. Len si už nie som istá, či od radosti z dôvodu neskorého začiatku alebo že už skončili pokriky rappera typu – ,,Prague, make some f*cking noise!", na ktoré aréna reagovala kvalitným piskotom = vypískaním.
(zdroj: súkromný archív autorky)
 Rebel Heart Tour však nesklamalo, na rozdiel od preskokana malo svoje tempo, melódie, vizuálnu projekciu, ktorá dotvárala atmosféru skladieb a tiež pauzy, počas ktorých sa Madonna ako každá svetová hviezda minimálne 3x prezliekala.  Pred začiatkom som si detailne pozrela celú arénu; nad pódiom ma upútalo nenápadne zavesené točité schodisko. Na pódium doletelo asi v polovičke koncertu. Madonna na schodisku odspievala a emotívne odohrala dramatickú etudu za spoločnosti s jedným z tanečníkov skladbu Heart Break City. Neskôr nechýbali ani zvyšní tanečníci či tanečníčky, sporo odeté alebo prezlečené za mníšky tancujúce pri tyči. Na jednu dokonca vyliezla a predviedla tanečné formácie aj samotná speváčka, celá skladba vyvrcholila veľmi esteticky prevedenou choreografiou Poslednej večere pri dlhom stole. Taká menšia kresťanská provokácia, typická pre ňu. Dráždenie, sexuálne alebo kresťanské, neabsentovalo ani po zvyšok šou, ale to už radšej nebudem detailne rozpisovať.

 (zdroj: madonnarama.com)
V druhej časti koncertu došlo aj na staršie hity akými sú napríklad Deeper and Deeper či Like a Virgin. Priznávam, že v polovici šou, cca o 23-tej hodine som sa musela ísť prevetrať a rozchodiť nohy po 3- hodinovom sedení. Po príchode som ostala milo prekvapená, ako sa Madonna ešte milšie prihovárala divákom. Rozprávala o láske, o tom aká je dôležitá, ako by sa k sebe mali ľudia správať, ale aj o týpkovi z hľadiska, z ktorého už urobila svojho budúceho.

Prekvapenie večera pre mňa bola jediná cover verzia večer -  La vie en rose od Edith Piaf, ktoré si speváčka sama dotvárala hrou na ukulele. Priznávam vtedajšie prvé zimomriavky od začiatku šou.
 (zdroj: madonnarama.com)
 Vibrácie tancujúcich nôh publika bolo cítiť ku koncu, keď ľudia začali tlieskať a tancovať do prídavku Holiday, po ktorom Madonna "odletela" do zákulisa, padla opona a O2 aréna sa mohla v rytme chytľavých popevkoch rozísť.


33 kamiónov techniky, vyše 1000 kostýmov a 500 párov topánok šitých na mieru prispeli k tomu, že si ako jedna zo zvyšných 17000 divákov môžem povedať – Okrem toho, že  Madonna má už  57 rokov, skvelú kondičku, dobrý hlas, rovnako dobrú má aj šou, ku ktorej si našlo cestu aj moje RebelHeart.

(zdroj: madonnarama.com + súkromný archív autorky)

Pre ©  Televíziu Mediálka s láskou napísala Stanka Bratková

4. 11. 2015

Na čakačke

Vysoká škola vie byť naozaj fajn. A život počas nej dvakrát toľko! Aj napriek občasným neduhom života vysokoškoláka, akými sú zápočty a skúšky. Ak sa tie vydaria, tak už len štátnice. Ak si to spaušalizujeme, je vlastne na výške okrem získania vedomostí pravidelnou alebo častejšie skôr nepravidelnou prípravou v noci pred skúškou niečo horšie, výslovne zlé? (Možno občasné ranné nevoľnosti po nočnom socializovaní sa v okolitých barových inštitúciách.)

Áno. Napíšem to priamo - rozvrh. Vlastne, ani nie samotný rozvrh, zaň aj tak v konečnom dôsledku nemôžeme ako my študenti, tak ani vyučujúci, ale dlhé pauzy, tzv. diery v ňom. Je pravda, že skonsolidovať pár tisíc ľudí do pár desiatok/stoviek miestností tiež nie je med lízať. Nuž, nám študentom bez ulít v podobe kabinetov, kam sa môžu schúliť počas voľna vyučujúci, neostáva nič iné, len vyčkávať. Či už pekne slušne napchávaním sa v bufete, odkiaľ už po dvoch odsedených hodinách konečne pozberáte všetky svoje taľafatky a poberiete sa ďalej vyčkávať do príjemnej kaviarne nablízku minimálne 50 m. Nuž, ale ako bežný študent si aj do tej najpohodovejšej kaviarne nemôžete chodiť zabíjať nekonečné voľno zakaždým; predsa len finančný život študenta nie je v rovnakej úmere s finančným životom pracujúceho človeka.  Ale nevadí, veď ako každý študent vie, peniaze boli, budú, len teraz možno nie sú. 

(zdroj: MAIS)

Na výške sú aj tak najpodstatnejší  ľudia! A nezabudnuteľné zážitky s nimi. Lebo viete, že v tom nie ste sami. (Možná synkretizácia s témou financie je totožná aj tu, ale o tom už každý po svojom potom.) Keď začínate o 8:00, končíte po 19:10 a medzitým sa v niekoľko hodinových pauzách máte chuť rozkrájať - jednu časť poslať na obed, druhú do postele, tretiu na kávu, aj tak sa nakoniec necháte vcelku a zazdieľate si rozvláčny čas spoločne s ľuďmi rovnako odsúdenými na čakanie. 

Lebo nečakáš len ty. Alebo ty. Ale spolu s tebou aj ona, on, aj tí dvaja, čo sa stále muckajú, až sa na nich už dívať nedá. Baby, čo budú mať poobede nové selfie profilovky s pozadím modrých tulivakov si tiež krátia dlhú chvíľu čakania.  Rovnako ako aj fešák v pravom rohu chodby. A asi aj jeho spolužiaci. Tiež celkom sympatickí...


Už ste si to niekedy všimli chtiac, pozorne, doslova až cielene? Odporúčam. Naozaj to stojí za to. A dokonca! Každé nenápadné špehovanie, slušnejšie povedané, rozhliadanie sa okolo seba, má naozaj skracujúce čakacie účinky.


Top čakacie destinácie pre mňa sú:
·        1.  Preplnená zelená yogisová plocha.  Okrem skvelej kávy, lahodných maškŕt a zástrčiek (tie som radšej z pohľadu lahodnosti neskúšala) je garanciou aj príjemnej trávnatej pohody s okolitým ruchom, keďže je malým epicentrom jednej časti budovy. Dá sa naň zvyknúť. Ako na všetko na výške.
(zdroj: Facebook)

·        2. Tulivak - najsamlepšia alternatíva na spánok v školskom areáli uprostred rušnej chodby. Hodíš sa do spomínaného tulivaku, a ak si si pred hodením sa nastavil správne parametre polohy, objíme ťa s toľkou láskou guličiek a pochopenia, že vyčkávanie naberie hneď komfortný a útulný ráz. Overené, na vlastnej koži vyskúšané – spojenie dvojitého espressa z yogisu a následného uhupnutia do tulivaku zaručuje príjemný 15 minútový spánok aj napriek všetkým vysokoškolským ruchom.

·         3. Školský bufet. Čo by to bolo za výšku bez bufetu. Už je v ňom teplo. Hurá!

·        4. Školská jedáleň. Ak nevystihneš dobrý čas, záruka naozaj zaujímavo strávenej dlhej chvíle. Odstojíš si v rade, no aspoň sa už nesťažuješ, že celý deň len presedíš. 

(zdroj:  Facebook)
·       5.   Kaviarničky na druhej strane.Každý správny študent UNIPO-a vie, na ktorej. Nechýba v nich príjemná atmosféra, útulné sedenie, lahodná ponuka nápojov či dezertov, usmievavý personál, skrátka všetko, čo spríjemní únavné čakanie. V lete a na jeseň  zároveň najlepší benefit vysokoškolského vyčkávania – terasa na čerstvom vzduchu s kvalitným oroseným!

(zdroj: Facebook)

Vyčkávanie vie byť v konečnom dôsledku v spomínaných destináciách priam hodnotné. Aj preto, že v nich nesedíš nikdy sám.  Už sa toľko na nepodarený rozvrh nesťažuj.  Po výške aj tak zistíš, že si lamentoval nadarmo... a uvedomíš si, že už nikdy nebudeš mať toľko voľného času  ako práve tu a teraz – na výške!  J

Pre ©  Televíziu Mediálka s láskou napísala Stanka Bratková